Symboly doby

Autor: Zuzana Šubová | 14.3.2011 o 19:21 | (upravené 14.3.2011 o 21:38) Karma článku: 9,63 | Prečítané:  850x

Aktuálna spomienka teraz v marci. Slovenský štát.

Tiež typický pre tie časy - a fešák ako môj starý otecTiež typický pre tie časy - a fešák ako môj starý otec

Pre mňa bol symbolom tej doby môj starý otec.

Narodil sa v Rakúsko-uhorskej monarchii ako mladšie dieťa nemecky hovoriaceho bíreša a maďarsky hovoriacej slúžky. To bolo v Burgenlande tej doby bežné, tak isto ako slovansky znejúce priezviská oboch rodičov. Meno dostal po budúcom cisárovi Karolovi a do desiatich rokov nepočul  ani pol slova slovensky. Jeho otec padol za cisára pána a jeho rodinu v roku 1916 a matka zomrela na španielsku chrípku v roku 1918.
Vtedy boli obecné siroty dosť bežné a keďže jeho rodičia boli v dedine bez majetných príbuzných, kazdý hľadal, ktorej obci ich venovať. Ktosi odkiaľsi vyčaroval, že prarodičia boli z Modry a od Marianskych Lázní, a tak "Karli" /to bol môj dedko/ a "Franzi" /to bola jeho sestra/ boli poslaní šupom do vtedajšieho Československa. Pristáli každý v príslušnom sirotinci a začali dostávať republikové vzdelanie a zachádzanie.
Asi úspešne. Prešlo 15 rokov. Z Franzi vyrástla plnokrvná Češka, nadšená Sokolka a obdivovateľka Masaryka, šťastne sa vydala a usadila v českonemeckom pohraničí. Z Karliho vyrástol Karol, poddôstojník z povolania československej armády. Prvý problém vznikol, keď nádejný rytmistr stretol  veselú služtičku Máliku a ich veselé stretnutia neostali bez následkov. Narodil sa Milanko, pomenovaný pekne slovensky po Štefánikovi a vojenskej kariére bol dobrovoľný koniec. Veď nechať ženu s dieťaťom "na blude" a ostať na "čočke" sa mu videlo zbabelé a poddôstojníka nehodné. V krízových časoch robil kdekto kdečo a tak Karol, napriek štátnemu vzdelaniu, aby uživil ženu a medzitým dve deti a domček v Petržalke, ťahal v Michelinke gumy a bol relatívne spokojný.

Spokojný prestal byť v roku 1938, keď mu bolo oznámené, že si môže vybrať - prihlásiť sa za ríšskeho Nemca, ostať v Michelinke i Petržalke, ktorá sa medzi tým premenovala na Engerau alebo sa urýchlene stať Slovákom a zmeniť bydlisko na druhý breh Dunaja. Vybral si to druhé, presvedčiac Máliku, stopercentnú Slovenku, ktorá chcela v tisícročnej ríši ostať, že ak nechce byť vojnovou vdovou, lebo vojna bude určite, musi obetovať tri izby i jeho stále vyšší plat a stlačiť sa vo vlhkom pavlačovom byte na československej podpore v nezamestnanosti. Museli to byť krásne časy - čechoslovakisti naňho pozerali cez prsty ako na Nemca, hejslováci tak isto pre jeho hodnosť v československej armáde. Keď vznikol ako on hovorieval Slovakštát, rodine sa relatívne uľavilo. "Zrazu" bolo dosť pracovných miest po odsunutých Čechoch a kde-ktorý zamestnávateľ  rád chmatol po chlapovi s obchodnou akadémiou a znalosťou troch rečí i písmom. Presvedčil Franzi, aby sa aj so svojím Pepom prihlásili za Slovákov, lebo v pohraničí to smrdelo oveľa viac, pomohol Pepovi k miestu šoféra vo fabrike, kde robil účtovníka a preto, že nemal vo zvyku plakať nad rozliatym mliekom, bol zas relatívne spokojný.

Dovtedy než padol vo vojne jeden jeho bratranec, potom druhý, potom z práce zmizlo niekoľko "komunistov" na "prevýchovu v Leopoldove", a keď dostali nemeckého berátera, ktorého naozaj nebolo treba, "rytmistr Karli" ako mu za chrbtom hovorievali,  sa dostal k "odboju". Čo tam robil,  sa nikdy nechválil, len sa niekoľkokrát vrátil z práce o polnoci, lebo "išiel okľukou cez UŠB". V lete 1944, keď sa Málika a Franzi báli amerického bombardovania a Pepa sa tešil, že Hitler už má namále, ocitol sa Karli v Banskej Bystrici (asi nie náhodou,že) a zapadol do vojenskej časti SNP ako kameň do vody. Vrátil sa až na jar 1945 bez snahy vysvetliť kde bol, čo zažil na Donovaloch, Chabenci, v Rajci a potom v Ilave. Zdesene zistil, ze jeho syna Milana zabil povstalecký granát, lebo kým on "robil puč" v Bystrici, naivná Málika a Franzi s deťmi hľadali bezpečie pred americkými bombami v Bratislave vo Valaskej, ktorá päťkrát prešla z nemeckých do povstaleckých rúk a naspäť. Chalan bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, vôbec mu nepomohlo, že bol premiant na gymnáziu...

Po roku 1948 kompletne zanevrel na politiku, zaujímal sa o tenis, futbal a beletriu a nemecky hovoril, len keď bol opitý. Naučil nás vnúčatá robiť adventné vence a loviť veľkonočného zajaca, "ako vtedy, keď som bol šťastný" a túto story som z neho tiež vytiahla po piatom viertli asi ako pätnasťročná, keď som chcela silou mocou počuť "pravdu" o tom, "čo bolo za vojny".
Ešte som zdedila niekoľko kníh o Štefánikovi a nejaké tie problémy na hodinách dejepisu.
Veď súdružka učiteľka vedela vždy všetko lepšie...

A odpor k neslobode každého druhu nezávisle od politického presvedčenia.

Venujem Jozefovi pre to, čo napísal prvý. Lebo sme sa narodili ako Stredoeurópania.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?