Do kopca funím, ale snažím sa neblamovať pred puberťákmi, takže predbiehame kde-koho. Okrem sandálkárov a očividne sadistických rodičov, ktorí sami trekkingovo obutí, vlečú do kopca škvrňatá v kroksoch, "berieme zľava" dôchodcov a psíčkárov...a nás predbiehajú všetci ostatní, čo už sme na prechádzke, nie na pretekoch, utešujem sa v svojej mizernej kondičke.
Pri prameni asi v štvrtine cesty (voda je pitná) sedí párik dôchodcov. On vyzerá ako bežný nemecký dedko, ale ju by som teda v prevýšení cca 500 metrov od mora nečakala. Klobúk, kostým (niečo ako "športový úbor" z roku 1900), vek niekde medzi šesťdesiat a deväťdesiat, od oka 40 kíl živej nadváhy, na opuchnutých nohách trekové sandále - jasné, tenisky by neobula. A netypický širokánsky úsmev. Malé dieťa reaguje na úsmev a zdvorilo (chorvatsky) zdraví. Pani sa prihovára nemecky, mňa však v tej chvíli viac zaujíma pitná voda, takže konverzáciu medzi ňou a mojím puberťákom (ten by sa prihovoril aj kandelábru, ale očividne sa našli dvaja podobní) - registrujem až dodatočne.
Janko:"Nepotrebujete pomoc?!"
Pani: "Ty si skaut?"
Janko: "Nie, vám sa musí do toho kopca ťažko liezť," zarába si na problémy prostoreký puberťák.
Pani: "No ťažko, pomaly, ale dôjdeme," neuráža sa.
Betka: (slovensky): "Načo tam vlastne idú? Veď môžu ležať pri mori..."
Janko: maximálne neempaticky až nevychovane promptne prekladá.
Pán aj pani: sa začnú strašne smiať. Prestávam sa desiť, že mi tých ukecancov niekto praští po hlave turistickou palicou, ale mám tendenciu utiecť a tváriť sa, že ich nepoznám, až do...
Pani:"Videli sme obrázky tej jaskyne, kam ideme ... a možno je to posledná jaskyňa v našom živote, posledná letná túra, tak si ju užijeme!"
Podarí sa mi zablekotať len nejaké to "prepáčte a dovidenia" a vlečiem tých dvoch do kopca polohlasne ich vychovávajúc, keď sa prejaví mlčanlivý puberťák:
"Toto je triumf vôle, tu by sa mohla Leni Riefenstahl innšpirovať!!!" Mám trochu vyrazený dych. Nie z nadávania cestou do kopca ani z vedomostí môjho puberťáka (medzery má inde), ale z postrehu. Lenini vyšportovaní nadľudia mali vôľu na sebe sústavne pracovať a táto nemecká babička zas triumfuje svojou vôľou ešte niečo zažiť nad svojím vekom i kondičkou.
"Mamí, čo tak pridávaš, to mám za tebou utekať?" kričí malé dieťa, ktoré sa zabudlo pri pozorovaní miestnej fauny...zdá sa, že podvedome si dokazujem, že ja na to, aby som vyšľapala mierny stupáčik nepotrebujem...čo vlastne.
Pribrzďujem, čakám na dieťa a užívam si.
Veď to môže byť aj moja posledná jaskyňa...