Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...

Autor: Zuzana Šubová | 22.11.2014 o 17:34 | (upravené 22.11.2014 o 18:17) Karma článku: 7,84 | Prečítané:  1476x

Válkova báseň, ktorá je vlastne o niečom úplne inom.

Čo je domov?
Máš adresu trvalého bydliska, kde platíš miestnu daň a odvoz smetí, kde ti registrujú auto a kde môže dieťa chodiť do škôlky podľa rajonizácie.
Ráno vyletíš ako ospalá moľa, aby si vykonával nejakú činnosť či "sám pre seba" a dane alebo pre nejakého väčšieho-menšieho majiteľa pracovných prostriedkov...večer ako moľa opakovane tresnutá vlhkým vechťom prichádzaš do miesta zvaného ... domov..., takže vieš oficiálne kde to je.
Ale čo to znamená?

Keď som chodila na základnú školu, stereotyp domova bola chalúpka pod horami s dymiacim komínom a vetchou babičkou v roli zostarnutej matky, ktorá dáva na stôl misu koláčov. Keďže som podobnú chalúpku poznala akurát tak zo znelky Večerníčka, opakovane som šla do konfliktu s učiteľkou, že aj keď nebývam v chalúpke, domov mám.
Vtedy som ešte vnímala úplne jasne. Patrili doňho plagáty na stenách, rybičky v akváriu, huňatá deka na posteli, starožitný písací stôl a napchatá knižnica. Otcov guláš, dlhé nedeľné obedy, film pre pamätníkov a reťaz lampášikov na vianočný stromček.

Potom sa to začalo meniť. V rôznych bytoch v rôznych krajinách som si lepila iné plagáty, čítala iné knihy a pestovala iné rybičky, varila guláš z iných surovín a pozerala iné filmy. A môj pôvodný domov zanikol, v mojej izbe býval niekto iný a ja som chodila z nedomova nedomov...

a začala uvažovať o fenoméne domova.
Niekedy si hovorím, že súčasný človek vlastne toho veľa nepotrebuje, aj keď toho veľa má. Normovanú kuchyňu, kde mu viacmenej stačí chladnička, kávovar a mikrovlnka, keďže nemá kedy ani prečo variť, normovanú posteľ v rozmere normovaného hrobu, kam sa zvalí potom ako zhltne ohriaty polotovar, televízor, ak je "kultúrny" typ na stenu pred tú posteľ, inak už len laptop...na všetko ostatné. Neradi to dobrovolne priznáme, ale koľko percent nášho bytu (domova?) využívame, ak ráno po siedmej zmizneme a vraciame sa zas po siedmej? Ak pridáme úteky do prírody či za "pohybom" a dovolenku, trávime "doma" okrem spánku tak dva mesiace do roka.
Pocit domova...
Na otázku, čo vlastne znamená (znamenal) domov, som dostala dosť stereotypné odpovede súvisiace s  pohodou. Koľko dní v roku mám teda domov, kde ráno sedíme do nekonečna pri raňajkách, potom robíme nejakú spoločnú neneurotizujúcu činnosť - hoci katalogizáciu DVDčiek, presádzanie kvetov či lepenie plagátov, keď spolu varíme obed či pečieme koláč, pozeráme film, spievame pri víne, hráme karty alebo si nahlas čítame?
Hm...ráno vyletíme ako ospalé mole do práce a školy, poobede sa viacmenej nestretneme, lebo sa treba postarať o nákupy, domáce práce, krúžky, športy, učenie, večer sa spravidla nezídeme všetci, lebo niektorý dospelý člen sa "zabudol" 12tu až 24tu hodinu v práci či na služobnej ceste...a preplesknutí mokrým vechťom zaspávame.


Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať je báseň Miroslava Válka o časoch druhej svetovej vojny.
Momentálne je domov miesto, kde sa nemáš komu na rukách vyplakať...a to sa nám žije vlastne veľmi veľmi blahobytne. Máš adresu trvalého bydliska, kde platíš miestnu daň a odvoz smetí, kde ti registrujú auto a kde môže dieťa chodiť do škôlky podľa rajonizácie.
Čo chceš viac?
Čo? Chceš viac?

P.s. považujem za inšpiráciu "zhora", že sa do článku už zas nedá vložiť obrázok. Predstavte si sami ilustračnú fotku domova, ktorý máte...či chcete mať. Asi budú dve rozdielne...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?