reklama

S puberťákom v Benátkach

vlastnými slovami: Ten pohľad mi vyrazil dych

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
talianska vlajka
talianska vlajka 

Idem s mamou, bratom a sestrou po hlavnej ulici v Benátkach. Je to však hlavná ulica? U nás nie sú ulice, ktoré sú tak úzke, že sa snažia chodcov rozmliaždiť, nazývané hlavnými.

 „Benátky!“ začínam si sťažovať. „Čo také výnimočné ponúkajú, že sem prilákali tento nekonečný dav! Veď väčšina z nich musela precestovať pol sveta, aby tu mohli utrácať svoje peniaze.“ Prechádzame po jednom z mnohých mostov, pod ktorým sa Neptúnove zvratky lenivo plazia neurčitým smerom.

Benátky sú, na rozdiel od Ríma, alebo Splitu, mesto tehelné. Tehly sa derú spoza splesnivených, chátrajúcich a špinavých omietok prosiacich, spolu so zhnitými dvermi a okenicami, aspoň o opravu, ak nie o úplnú rekonštrukciu. Zdá sa mi, že hniloba zasiahla celé mesto už pred sto rokmi a nikomu sa s tým nechcelo nič robiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Míňame námestie, otáčame sa chrbtom mostu Rialto a ponárame sa do chaosu uličiek, ktoré sa všetky pretvarujú, zavádzajú a inými spôsobmi prejavujú svoje nepriateľstvo voči nám. Včera som si bol však celkom istý, že to nie je osobné a že keby boli prázdne, boli by prívetivejšie. Och, sladká naivná nevedomosť ma vtedy opantala! Prázdne uličky ukrývajú labyrint, kde by ani desaťkilometrová niť nestačila a kto chce dôjsť bezpečne do cieľa, nasleduje stádo. Mapa, uisťujúc nás, že sme stratení, mi vyjadruje svoju sústrasť a svoj najúprimnejší pohľad na mesto. No jej priamo a rovno zobrazené cesty sú v skutočnosti kľukaté, asi meter široké, rozvetvené a slepé. Vyťahujem nôž a som rozhodnutý dostať prehľad násilím. Mapu zachraňuje Janko a podobrotky dostáva predstavu o našej polohe. Mapa mala šťastie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Prechádzame okolo dvoch gondoliérov a Baťovho obuvníctva a uberáme sa ku kostolu so sarkofágom nad dverami. Za chvíľu dôjdeme na námestie svätého Marka preplneného holubmi a Japoncami. „Prečo nemôžem ani jedného odohnať?!“ Brat sa usiluje vyšplhať na Kampanillu, ale z akéhosi „geniálneho“ dôvodu sme donútení naskladať sa do plného výťahu spred prvej svetovej vojny a vyhodení na zaľudnenú výhliadku na zvonici. Nerád si nechávam pokaziť prehliadku veží niečim iným, ako vlastným strachom z výšok. Podobne, ako v Pise, ani tu nevedia stavať rovné veže.

It must be fotka
It must be fotka 

Ďalšiu hodinu trávime na námestí, obletovaní operencami, zlodejmi a „zazobancami“. Staviame sa do rady na vstup do chrámu Svätého „Marečka“, aby sme sa predierali v chráme, ktorý sa mi zdá nekoherentný, gýčový, prečačkaný a ešte pár termínov z umenia a kultúry. K tomu patrí zašité, platené, verejné „WC“ sledované kamerovým systémom, buď pre vysoký počet krádeži záchodov, alebo aby si človek mohol za príplatok kúpiť nahrávku vlastnej defekácie. Mám chuť odísť. Odmietam tejto svoloči nechať jediný ďalší cent. Nech si toto mesto zhnije! Miestni len čakajú, kým im to celé spadne. Janko, Betka aj mama sa nevedia dočkať, kedy uvidia viac. Viac čoho?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Čakáme v novom rade. Kratšom, no o to pomalšom. Preklínam pokladníčku a vyčkávam. Mame to stačilo a ide sa pozrieť. Zdá sa, že rodinka s dieťaťom blokuje vchody k pokladniam pre jednotlivcov aj skupiny. Janko sa ich slušne pýta na dôvod ich stagnácie. Odpovedajú mu s texaským prízvukom „We can’t decide, which doors to use.“ Nôž sa mi otvoril vo vrecku, no mama ich jedným „Choose! Now!“ donútila rýchlo utiecť nesprávnymi dvermi.

 Svoje preklínanie som oľutoval, keďže som preklial prvú milú osobu, ktorú som tu stretol, pokladníčku, ktorá našu netradičnú rodinu zhodnotila ako rodinu a vnútila nám rodinný lístok a s prekvapeným úsmevom vchádzam do dvora Dóžovho paláca. Z nudného schodiska prechádzame na Zlaté schody, smerujúce na poschodie, kde boli všetky úrady republiky. Levie hlavy slúžiace ako miesto na podávanie sťažností a udaní obzerajú návštevu. Uberáme sa do siene, kde zasadal Dóža. Pobavilo ma že vladár, ktorý si necháva zdobiť stropy majstrom Tintorettom a maľovať sa zarovno s pápežom, sedí v trónnej sieni na lavičke. Prechádzane do vedľajšej miestnosti... Ten pohľad mi vyrazil dych. Masívny zlatý strop sa klenie ponad sálu väčšiu ako tri lode mnohých kostolov. Jej umne vyzdobená zlatá klenba sa ešte po sedemsto rokoch leskne a obrazy zachytávajú Posledný súd. Ebenové lavice sa opierajú o všetky steny a na pódiu sa nachádza sedadlo pre každého člena Rady Štyridsiatich, najmocnejších kupcov Benátok, zrazu ožíva. Po troch storočiach si na ne zas sadajú muži v honosných hávoch, zase raz zasadá súd.
Zasadá rada štyridsiatich. Vonku zúria turecké vojny, rada najíma veslárov a strelcov na galéry, obchodné lode pristávajú s nákladom hodvábu a korenia. 
Prizriem sa odsúdencovi bližšie a vidím vlastnú tvár. „Vinný“ poznám už verdikt, zatiaľ, čo sú čítané obvinenia: „Urážka mesta, štátu a Republiky." Spútané vlastnými predsudkami odchádza moje staré ja na Most nárekov. „Preč s ním!“ preblesklo mi v hlave, kým si pozerám palácovú zbrojnicu, úrady a volebnú sálu spolu s inými palácovými skvostami. Obraz bitky pri Lepante ma strhne späť do reality. Odchádzame ma ostatné ostrovy. Benátky sa otvárajú a ja sa v nich strácam. 120 ostrovov, 120 kostolov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Benátčania
Benátčania 

Nepotrebujem už niť či kompas, aby som sa v tomto labyrinte vyznal. S mapou sme už kamaráti. V deň pred odchodom nám odhaľuje najlepšia zmrzlina, akú som tento rok jedol - Majer v Ghetto Vecchio.

Bolo to prikrátke. Smerujeme k Alpám. A vyrazený dych mi ostal. Už chápem, prečo byť Benátčanom. Aspoň načas občas.

Zuzana Šubová

Zuzana Šubová

Bloger 
  • Počet článkov:  622
  •  | 
  • Páči sa:  85x

Nealternatívna mamina Zoznam autorových rubrík:  Nie súkromnéPod bielym krížomSlužobneDamalsPrivat

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu