Už som tu dlho

Autor: Zuzana Šubová | 13.6.2015 o 17:25 | (upravené 13.6.2015 o 23:13) Karma článku: 7,82 | Prečítané:  581x

Poviedka. Poviedka? ---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------                                                       

Som spokojná. Mám všetko, čo som chcela mať. Mám všetko, čo som predtým nemala. Výhľad z kuchyne do dvora, kde kvitnú lipy, muža a deti, čo starnú so mnou, zdravie...
Neviem prečo si pamätám tak málo, ale pamätám si, že som to vtedy nemala. Vtedy, v dvadsiatom storočí to bolo trikrát. Vrátila som sa len štvrtý krát? Nepravdepodobné. Mohla som to medzitým zabudnúť.

Prvý krát to bolo zjari 1916. V Chicagu. 

Skúsiť Američku. Tak ako chlapi. Ujsť z kraja bosých nôh na studenej zemi, od pásku kapusty vedľa pásku švábky, vidieť veľkého sveta, užiť šífu, zarobiť pár groší a možno si nájsť správnieho muža, miesto tých, čo ich poženú  na karpatské jatky a padnú na Piave. 
Vlasy sčesané do vrkoča, tlačiace topánky a nepadnúce nové šaty. Drevený kufor a drevený dom kdesi na periférii. Prehliadka ako na dobytčom trhu, nezrozumiteľná reč a dvanásť hodín denne vo fabrike. . Nový veľký svet? Cesta z fabriky a do fabriky, tvrdá pričňa a lipa. Lipa, ktorá voňala ako tam doma za morom, lipový kvet zaprášený od kolies trafikov a plač len do vankúša, bo neradno domov písať, že chcem naspäť, keď doma vojna a peňazí ani na šífkartu zarobených. Vrátim sa až bude našetrené na ten dom, kde bude na dvore kvitnúť lipa. 
Nepamätám sa ako sa to stalo. Asi to bol voz, či automobil? Pamätám ako ma dievčatá s plačom česali na peknú podobenku v truhle, aby ju domov poslali a maminu tvár, keď čítala ten list. Poplakala si, ale Pán Boh dal, Pán Boh vzal a už neexistujúci hrob na cintoríne, ktorému hovoria Český. 
 

Druhý krát to bolo v roku 1943. V Hannoveri.
Mala som byt s výhľadom do dvora, na ktorom rástli lipy. Muž ako vyslúžilec z prvej svetovej netrčal niekde pri Stalingrade, Luftschutz bol pomerne bezpečný spôsob ako prežiť vojnu, Karl mal tri roky a Anke sa učila chodiť. Z náhražiek bolo síce peklo variť, ale slnko svietilo, nebo bolo jasné a plaváreň neďaleko. Nepočúvala som rádio, nečítala noviny. Nebo bolo modré a vysoké a v spálni sa sušil lipový kvet. Pamätám si, že babka bývala v Celle a chovala sliepky. Keď povedali, že vlak už ďalej nepôjde kvôli poplachu, trápili ma najskôr vajíčka, bol ich plný kôš, aby sa v tom teple neskazili. Potom už nebolo nič. Ani dom, ani dvor, len hrob pre troch, pamätám si na pohreb, kde bolo viac mŕtvych ako smútiacich. Stála som sama nad zahádzaným hrobom. Vlastne ako keby som tam ležala tiež. Pamätám si čiernu sukňu, biely sveter a hnedý kožený kabát. To je asi posledné. V októbri, keď padali bomby a horel celý svet, ostal iba obhorený kameň na cintoríne. Mňa už nemal kto pochovať. Ani sa veľmi nikto nesnažil. Neznáma žena, ktorá nemala rodinu. 

Tretí krát tesne pred mojím narodením - v lete 1969. V Bratislave. 

Prečo z toho viem najmenej? Mala som byt s výhľadom do dvora, v ktorom rástli lipy. Dodnes ho bezvýsledne hľadám. Pamätám si muža, ktorý chcel mať deti. Neviem si vybaviť jeho tvár a možno som ho stretávala na ulici. Žili sme viacmenej pre seba, obklopení letom a vyberali sme meno pre syna. Bola som si istá, že to bude syn. Potom si pamätám chladné chodby bez výhľadu, kobaltovú bombu a skrúšené tváre. Šuškanie, taká mladá a taká chorá. Ružové rovné šaty a pasentná mašľa do čiernej parochne. Slabosť a pocit previnenia. Stále sa cítim previnilo voči tomu mužovi, ktorého tvár si nepamätám. Najlepšie si spomínam na pohreb. Moderne, v krematóriu, občiansky rečník hovorí niečo o "kvete života" a platňa s Yesterday strašne praská. Vidím ich ako odchádzajú dole schodmi, lenže od chrbta. Ja som ostala. 

Potom som sa narodila. A som stále tu. Pomaly toľko rokov ako som prežila dokopy v minulom storočí. Pamätám si tak málo. Pár mien, pár miest. Možno je to dobre. Určite je to dobre. Teraz mám všetko, čo som nemala. Preto som sa vrátila a preto som tu tak dlho. Spokojná. 
Len keď cítim vôňu lipy, myslím na smrť. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?