Šialená

Autor: Zuzana Šubová | 15.8.2015 o 14:24 | (upravené 16.8.2015 o 15:52) Karma článku: 4,54 | Prečítané:  484x

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Plávala vo vode. Maznavo sa dotýkala jej tváre, snažila sa obmedziť nádychy, čo podstatne zlepšovalo ich chuť. Vnímala jasne jej ľahkosť a vôňu. Stres sa odplavoval každým pohybom. Bolo to dobré, ale nedokonalé. Vedela presne, čo tomu chýba, ale nechcela si ten pôžitok kaziť uvažovaním o nepríjemnostiach. Tie ozajstné odplávavali s vodou, tak načo ich privolávať. Naposledy pocítila strach: Okolo sú ľudia...
Ten protivný krik sa nedal nepočuť. Vyliezla pomaly, neochotne. Cítila lepkavosť mokrých šiat, odpornú nástojčivosť príkazov, tvrdú zem pod nohami, váhu vlastného tela, únavu pohybu. Donútila sa zaostriť na steny a svetlá a zrazu jej došlo, že to, čo na ňu dolieha, sú slová, nerozumie. Nerozumiem, nemusím poslúchnuť, došlo jej. Roky poslúchala príkazy, ale teraz je voľná a ak nechce, nikam kráčať nebude. Sadla si na zem. Hlasitosť sa zvýšila. Už sa nebála. Pokojne nerozumela.  Pocítila posledný nepríjemný telesný pocit. Vymočila sa. Teplý moč zohrial telo schladené mokrými šatami. Únava. Pomaly si ľahla na podlahu. Cítila, ako sa jej dlaždica zarýva do líca a tvrdosť mramoru ňou prešla ako pohladenie. Bolo to dobré, ale nedokonalé.
S rozmyslom zavrela oči. To bol posledný telesný pohyb. Už sa nehýbala. Nemusela sa už zaoberať telom, odosobnila sa od jeho pohybov, manipulácie s ním,  bolesti, chladu. Ostala len myseľ a pokoj. Bolo to dobré, skoro dokonalé.
Manipulácie i hlasov pribudlo. Uvedomila si, že predsa nie je telo, je duša. Myšlienky sa usporiadali  ako korálky na niti, ako teplé prúdy voňavého vzduchu. Prúdili okolo nej, schúlenej vnútri duše, preberala ich a väčšinu odhadzovala. Zanikali potichu a nechávali za sebou iba uvolnenie a šťastný pocit. Dlho ležala nahá v teplom kútiku vlastnej mysle, vychutnávajúc cmúľanie pomyselného prsta, obklopená pokojom. Bolo to dokonalé. Dokonalé?
Vychutnávala pokoj tak dlho, že sa cítila schopná dať "tomu" poslednú šancu....
Dovolila si skoro zabudnutý vnem. Slnko. Očami videla svetlo, na koži cítila teplo,  v ústach mala slnečnú chuť, počula zvuk lúčov prenikajúcich zavretým oknom. To všetko bolo dobré. Usmiala sa.
Prečo okno, aké okno? S oknom sa spája telo, ktoré až do vyčerpania počúva príkazové slová, myseľ, ktorá ako skazený zotrvačník točí o iných a inom. Znovu manipulácia, znovu nezrozumitelné prikazovačné zvuky.
NIe!!! Žiadne okná. Žiadne steny. Žiadne pohyby. Žiadne myšlienky!
Ale človek je myšlienka, keď nemáš telo. Myšlienka beztiažnej objímajúcej vody, chuti vzduchu, farby hudby, tvaru svetla. Táto bola posledná. Kdeže tunely a svetlá, kdeže nejaké filmy o živote. Pamätala si všetko, od čoho unikla a posledný ľudský pocit bola pevnosť rozhodnutia, že stačilo.
Stačilo. Už len vyrovnané ticho. Takto to bolo. dokonalé. Už nič nechýbalo ani neprevyšovalo. To bolo šťastie. To bola voľnosť.
Len to už nebol človek.

Na príčine smrti sa naozaj nevedeli dohodnúť. Keby sa bola utopila v tom bazéne, ktovie prečo tam skočila v šatách, ale to by odtiaľ nevyliezala, na náhle vzniknutú katatónnu schizofréniu sa nezomiera, vo vigilnej kóme sa neusmieva a podľa pitevného nálezu bol organizmus úplne zdravý,
akurát mŕtvy.
"Ako šialená Viktorka", zavrčal sčítaný patológ.
Medici za chrbtom sa potuteľne uškŕňali. Veď Viktorku pri splave predsa zabil blesk.
No tak nie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?