Som matka rodiny, kto je menej?

Autor: Zuzana Šubová | 1.5.2016 o 18:25 | (upravené 2.5.2016 o 10:47) Karma článku: 12,81 | Prečítané:  7508x

Budúcu nedeľu je deň matiek. Decká vo veku predškolskom a školskom nám vyrobia v družine nejaké srdiečko s básničkou a k tomu bude v štvrtok alebo v piatok besiedka. Objavný a originálny začiatok, čo...

Keď som bola decko ja, Deň matiek sa za socíku ako spiatočnícky  neoslavoval. Oslavovali sme Medzinárodný deň žien. Mal taký latentne bojový nádych, rozprávali sme si o sufražetkách a ich boji za volebné právo, o štrajkoch pracujúcich žien za normálnejší ako 12 hodinový pracovný čas, o zrovnoprávnených ženách, ktoré "dnes" (teda vtedy) pracujú aj v tzv. mužských zamestnaniach. Vtedy som sa náramne rada vytiahla práve svojou mamou, ktorá roky robila terénnu geologičku a stavala priehrady a bola prenáramne emancipovaná.  Patrila do generácie, ktorá vyrástla po vojne chtiac či nechtiac postihnutá budovaním socializmu a zaraďovaním žien do zamestnania "spoločne s mužmi" (sic), zažila éru traktoristiek, kombajnérok či žeriavničiek, fárala do černouhoľnej bane a vždy, keď platila pokutu za prekročenú rýchlosť, pýtala sa policajta, či by tú pokutu dal aj chlapovi. Mamino presvedčenie, že žena dokáže všetko, čo muž, som akosi nasala s materinským mliekom - neexistujú "mužské" a "ženské" práce, žena dokáže predsa nielen vymeniť žiarovku či vystierkovať stenu, ale aj operovať srdce alebo programovať. 

Lenže v mojej hlave sa to poskladalo inak. Žena totiž dokáže niečo, čo nedokáže muž. Vynosí, porodí a vychová dieťa...a to sa mi zdalo a dodnes zdá oveľa zaujímavejšie. Keď som mala asi 14 rokov, sníval sa mi sen. Šla som po ulici u nás v susedstve a sprevádzali ma dvaja muži. Ako bodyguardi - a boli to moji synovia. Nie nesnívala som o tom, že budem miss world, vyspím sa s Bartoškom, zabezpečím svetový mier a vynájdem liek na nádchu. Snívala som o svojich deťoch. 

Dospela som, vyštudovala, pracovala, hnala sa vpred. A potom som dostala možnosť sa zastaviť. Dali mi ju moje deti. Práve tí boduguardi, čo som o nich mala sen a ešte jedna víla či škriatok. Priorita bola tu. Zastavenie sa. Tých pár povinností, čo mi pribudlo bolo nič proti času, ktorý zastal nad kolískou. Žiadna úspešná prednáška, žiadny článok v karentovanom časopise, žiadna pochvala od šéfa nie je viac ako mať čas fúkať do púpav, variť kašičku s myšičkou (myšičkami), na trh ísť ako na výlet, objavovať nové svety, slimačím tempom vykráčať na Ďumbier, sedieť na strome a rozprávať sa s ním. Vrátiť sa do vlastného detstva. Písať báseň života o deťoch a s deťmi. 

Krátku. Prikrátku. Každá dovolenka raz skončí - aj tá materská. A zas je tu možnosť zachrániť Stredozem, karierne rásť, rozvíjať svoje ideály a osobnosť, strhať si tričko v šlapacom koliesku od pondelka do piatku soboty, nedele a sviatky vrátane. Prednášať, publikovať, liečiť, makaaaať. Najbližšie sa zastavím kedy? Moje deti ma už nepotrebujú? 
Možno nepotrebujú - ale chcú. A nielen ako banku, šoféra a dodávateľa. Chcú ma ako mamu, ktorá si s nimi má čas zaspievať, urobiť si výpravu do Siedmych kráľovstiev a večer dať ťažkú politickú debatu. Chcú matku a nie karierne dokonalú strhanú trosku, ktorá bude karierne rásť až do 65ky...a potom sa možno bude môcť znova zastaviť, ale už nebude pre koho. Lebo veď deti budú karierne a osobnostne rásť a nebudú mať ani čas...a ani záujem, veď načo je nepracujúca babka. Iba na oštaru, že jej musia zarábať na jej dôchodok. 

Naozaj je tak otrasné zastaviť sa na rok-dva pri vlastných deťoch? Na ako dlho ich máme požičané? Nikoho neprekvapuje, že si chcem užiť chvíle s milencom, tak prečo je také čudné užiť si tie chvíle s vlastným dieťaťom?
Teším sa, že som stihla mať deti ešte v čase, keď nebolo dieťa trendovou súčasťou firmy, obchodu, či kokpitu lietadla. Keď som dostala možnosť nejaký čas karierne nerásť a nemusela som ich vláčiť so sebou do práce, aby som ukázala, že nepatrím do kategórie odpadu, čo pošlapáva ženské priority a to makať, makať a makať, lebo....(vlastne ja neviem prečo, či je to o peniazoch alebo iba vlastnom dobrom pocite). 
Nejak sa zmierujem s tým, že sa proste v tomto storočí citim ako lietadlo medzi bláznami a patrím do toho predchádzajúceho, zmierujem sa s kameňovaním "lenivých slepíc", čo na materskej si dovolia sedieť doma a hrať sa s vlastným mláďaťom. 
A keď sa mi bude snívať o mojich vnúčatách, tak ich budem vidieť priviazané na svojej dcére či nevestách niekde v kancelárii či v obchoďáku. Lebo to už bude norma. 

A Deň matiek bude ako diskriminačný zakázaný... bude len Den emancipovaných žien. Porozprávam vnúčatám o sufražetkách, štrajku v Chicagu, budovateľkách socializmu a moderných osobnostne rozvinutých karierne genderovo rovných ženách ako kedysi moja mama mne.
Snáď nebudú "iné" a nebudú snívať o dňoch strávených na lúke či v lese so svojimi deťmi...lebo budú na tom konci 21.storočia ešte oveľa nešťastnejšie ako ja na jeho začiatku. 
 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?