Bola to taká multikulti štvrť.
Herr Meier s nevôľou sledoval Club Latino či Chrvatsko kolo.
V Crvenej Zvezde Becs čapovali Staropramen a v Bille sa viac míňala hydinová ako bravčová šunka.
Boli sme už zvyknutí na čádory i koncoramadánové oslavy.
Chodili sme striedavo do poľského kostola na Rennweg a k Panne Márii Snežnej na slovenskú omšu.
V podstate pohoda.
Rušivým momentom bola partia mladých Srbov - Zvonimir a Dragan boli pri každom chýbajúcom bicykli , každej vylomenej schránke, každej poriadnej bitke, poškodenom aute, či fasáde počmáranej Živila slobodna Srbija.
Zas sme sa raz zišli na policii - tentokrát vylámané autá a ukradnuté autorádiá.
Nadávali sme v štyroch rečiach ako pohani.
Strážmajster tesne pred penziou nás trpezlivo vypočul, vrátane návrhu podozrivých. Zapráskal franzjozefovskými fúzmi, vysvetlil, že sa mýlime, že naši domáci recidivisti strávili noc v policajnej cele, lebo sa vrámci nejakého srbského sviatku poriadne pobili s Albáncami, všetci sme dokázali, že sa vieme podpísať a pomaly sa rozchádzali smer poisťovňa.
"Paní", ozvalo sa za mnou, "vy mluvíte česky divně..."
Naozaj som netušila, že československá hantírka ktorou sme sa dohovárali, osloví práve policajta.
"Ja hovorím slovensky, " ohradila som sa.
"Na ja, prominte, já moc nemluvím, už sem zapoměl. Ale vite, ja ty grázly chapu...Já su Sudeťak - tak tomu šikate, že........."
"Ja byl taky jak voni, vykrženenej.... nebyt moji ženy, taky sem grazl a ne policajt.........vy to nevite pochopit, vy myslite jen na Hitlera, ale mne bylo pet let.....a jim taky, když je vyhnali za to, že jejich otcove prohrali valku a už se nemaji kam vratit."
Príšerné dejà vu v očiach starého policajta.
Nepíše sa rok 1945, je 21.storočie a my sme nepokročili v riešení konfliktov ani o krok.
Napriek multikulti.
