Symboly doby

Autor: Zuzana Šubová | 14.3.2011 o 19:21 | (upravené 14.3.2011 o 21:38) Karma článku: 9,63 | Prečítané:  858x

Aktuálna spomienka teraz v marci. Slovenský štát.

Tiež typický pre tie časy - a fešák ako môj starý otecTiež typický pre tie časy - a fešák ako môj starý otec

Pre mňa bol symbolom tej doby môj starý otec.

Narodil sa v Rakúsko-uhorskej monarchii ako mladšie dieťa nemecky hovoriaceho bíreša a maďarsky hovoriacej slúžky. To bolo v Burgenlande tej doby bežné, tak isto ako slovansky znejúce priezviská oboch rodičov. Meno dostal po budúcom cisárovi Karolovi a do desiatich rokov nepočul  ani pol slova slovensky. Jeho otec padol za cisára pána a jeho rodinu v roku 1916 a matka zomrela na španielsku chrípku v roku 1918.
Vtedy boli obecné siroty dosť bežné a keďže jeho rodičia boli v dedine bez majetných príbuzných, kazdý hľadal, ktorej obci ich venovať. Ktosi odkiaľsi vyčaroval, že prarodičia boli z Modry a od Marianskych Lázní, a tak "Karli" /to bol môj dedko/ a "Franzi" /to bola jeho sestra/ boli poslaní šupom do vtedajšieho Československa. Pristáli každý v príslušnom sirotinci a začali dostávať republikové vzdelanie a zachádzanie.
Asi úspešne. Prešlo 15 rokov. Z Franzi vyrástla plnokrvná Češka, nadšená Sokolka a obdivovateľka Masaryka, šťastne sa vydala a usadila v českonemeckom pohraničí. Z Karliho vyrástol Karol, poddôstojník z povolania československej armády. Prvý problém vznikol, keď nádejný rytmistr stretol  veselú služtičku Máliku a ich veselé stretnutia neostali bez následkov. Narodil sa Milanko, pomenovaný pekne slovensky po Štefánikovi a vojenskej kariére bol dobrovoľný koniec. Veď nechať ženu s dieťaťom "na blude" a ostať na "čočke" sa mu videlo zbabelé a poddôstojníka nehodné. V krízových časoch robil kdekto kdečo a tak Karol, napriek štátnemu vzdelaniu, aby uživil ženu a medzitým dve deti a domček v Petržalke, ťahal v Michelinke gumy a bol relatívne spokojný.

Spokojný prestal byť v roku 1938, keď mu bolo oznámené, že si môže vybrať - prihlásiť sa za ríšskeho Nemca, ostať v Michelinke i Petržalke, ktorá sa medzi tým premenovala na Engerau alebo sa urýchlene stať Slovákom a zmeniť bydlisko na druhý breh Dunaja. Vybral si to druhé, presvedčiac Máliku, stopercentnú Slovenku, ktorá chcela v tisícročnej ríši ostať, že ak nechce byť vojnovou vdovou, lebo vojna bude určite, musi obetovať tri izby i jeho stále vyšší plat a stlačiť sa vo vlhkom pavlačovom byte na československej podpore v nezamestnanosti. Museli to byť krásne časy - čechoslovakisti naňho pozerali cez prsty ako na Nemca, hejslováci tak isto pre jeho hodnosť v československej armáde. Keď vznikol ako on hovorieval Slovakštát, rodine sa relatívne uľavilo. "Zrazu" bolo dosť pracovných miest po odsunutých Čechoch a kde-ktorý zamestnávateľ  rád chmatol po chlapovi s obchodnou akadémiou a znalosťou troch rečí i písmom. Presvedčil Franzi, aby sa aj so svojím Pepom prihlásili za Slovákov, lebo v pohraničí to smrdelo oveľa viac, pomohol Pepovi k miestu šoféra vo fabrike, kde robil účtovníka a preto, že nemal vo zvyku plakať nad rozliatym mliekom, bol zas relatívne spokojný.

Dovtedy než padol vo vojne jeden jeho bratranec, potom druhý, potom z práce zmizlo niekoľko "komunistov" na "prevýchovu v Leopoldove", a keď dostali nemeckého berátera, ktorého naozaj nebolo treba, "rytmistr Karli" ako mu za chrbtom hovorievali,  sa dostal k "odboju". Čo tam robil,  sa nikdy nechválil, len sa niekoľkokrát vrátil z práce o polnoci, lebo "išiel okľukou cez UŠB". V lete 1944, keď sa Málika a Franzi báli amerického bombardovania a Pepa sa tešil, že Hitler už má namále, ocitol sa Karli v Banskej Bystrici (asi nie náhodou,že) a zapadol do vojenskej časti SNP ako kameň do vody. Vrátil sa až na jar 1945 bez snahy vysvetliť kde bol, čo zažil na Donovaloch, Chabenci, v Rajci a potom v Ilave. Zdesene zistil, ze jeho syna Milana zabil povstalecký granát, lebo kým on "robil puč" v Bystrici, naivná Málika a Franzi s deťmi hľadali bezpečie pred americkými bombami v Bratislave vo Valaskej, ktorá päťkrát prešla z nemeckých do povstaleckých rúk a naspäť. Chalan bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, vôbec mu nepomohlo, že bol premiant na gymnáziu...

Po roku 1948 kompletne zanevrel na politiku, zaujímal sa o tenis, futbal a beletriu a nemecky hovoril, len keď bol opitý. Naučil nás vnúčatá robiť adventné vence a loviť veľkonočného zajaca, "ako vtedy, keď som bol šťastný" a túto story som z neho tiež vytiahla po piatom viertli asi ako pätnasťročná, keď som chcela silou mocou počuť "pravdu" o tom, "čo bolo za vojny".
Ešte som zdedila niekoľko kníh o Štefánikovi a nejaké tie problémy na hodinách dejepisu.
Veď súdružka učiteľka vedela vždy všetko lepšie...

A odpor k neslobode každého druhu nezávisle od politického presvedčenia.

Venujem Jozefovi pre to, čo napísal prvý. Lebo sme sa narodili ako Stredoeurópania.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Čo sa deje v hokeji? Je to divadlo, vinníkmi sme všetci, tvrdí Graňák

Zlá skúsenosť s Cígerom a Švehlom mohla odradiť hráčov z NHL od štartu na majstrovstvách sveta, hovorí skúsený obranca.

TECH

Vedci sú na stope tajomstvu DNA

Vďaka úžasnému technologickému vývoju vznikajú nové vedné odbory.

EKONOMIKA

British Airways vypadli systémy, na letiskách panuje chaos

Zrušila sobotňajšie lety z Londýna.


Už ste čítali?