Momentálne je pomerne moderné hovoriť, menej korektné a presvedčivé, ale tiež časté, písať to na blog, ako nám rôzna výpočtová technika uberá z času a ako sa príslušný šťastný respondent od tejto závislosti oslobodil a vďaka tomu, že zahodil svoj notebook či ipad je teraz z neho úplne prírodný človek, ktorý sa zbavil sociálnej izolácie, stíha oveľa viac milovať mačičky a chodiť do Národnej galérie.
Tak som si povedala, že veď "keď to bolo na internete", musí na tom niečo byť...a vyskúšala som na vlastnej koži.
Poručil sa nám "hlavný" počítač, familiárne zvaný obývačkový. Okrem neho vlastníme ešte nejaké tie zošitové vydania netbookov a historickú bedničku v chlapčenskej izbe, ale predsalen nemajú príslušné giga a hlavne sa k nim nedostanem.
Prvý deň bez počítača sa naozaj nestalo nič. To, že sme nemali možnosť komentovať program, ktorý sme pozerali,na socsieťke, sme prežili bez neurotických abstinenčných tikov. Lenže...
Na druhý deň prišlo zopár účtov. Ups...kdeže je moje ibčko, to s tým mám letieť na poštu? Tak veru, vybrať peniaze z bankomatu, odstáť si príslušnú už zabudnutú šóru, urobiť sociálny kontakt s frustrovanou zamestnankyňou poštového úradu...no veru Národná galéria to nebola.
Minuli sa minerálky a mlieko. Žiadny tesco dovoz...sadnúť do auta, šupky dupky do obchodu, zložiť 12 mineráliek a 12 mliek z regálu, vložiť do košíka, vystáť rad pri pokladni, urobiť sociálny kontakt s frustrovanou predavačkou, vyložiť z košíka, vložiť do košíka, vyložiť do auta, vyložiť z auta...a čas na hladkanie mačiatok sa nenašiel.
Puberťák požaduje nové rifle. Žiadny bonprix na tri kliky, keďže má už rok všetky rovnaké. Pekne v daždi na trh, urobiť sociálny kontakt s Vietnamcom, poriadne prechladnúť a neber to za tú istú cenu...
Na oslavu som chcela tortu a ovocný šalát...žiadna icukráreň ani chutnekytice. Pekne krásne sa bude piecť a ovocie krájať, lebo nemám žiadny kontakt .... a ďalšie sociálne kontakty už psychicky nezvládam.
Kde a ako zohnať elektrikára na pokazenú lampu či akéhokoľvek iného remeselníka ani nehovorím, no a príchody a odchody dopravy ostávajú nezistiteľné. Skúste sa dovolať na informácie na železničnej stanici...tiež socialny kontakt ako vyšitý...
Zúfalé telefonáty typu "poslal som ti mail a neodpovedala si" som prestala počítať...puberťáci majú predčasné Vianoce, lebo sa nedostanem do elektronických žiackych knižiek a ani o rodičku sa nedozviem.
Nemám ako ukázať dieťaťu ako vyzerá gueréza a ani nájsť mame ten dokonalý recept na pité.
No celé zle.
Staršia generácia si nadomnou chvíľu klepala po čele, že veď oni internet jakživ nemali a prežili a že len ja som taká "závisláčka", lenže za chvíľu sa dosmiali. Beriem. "Před několika málosty léty" nemali ženy ani tú pračku či umývačku a pochybujem, že sa masochisticky tešili na umývanie riadu či ručné drhnutie špinavých gatí na rumpli. Pamätám si polokomickú postavičku z románu z päťdesiatych rokov minulého storočia, ktorá sa vytešovala, že nemá telefón, takže si na ňu "nemôže hocikto zazvoniť" a ako jej to šetrí čas.
Čiže ak je závislosťou, že potrebujem k vedeniu domácnosti počítač, tak isto ako potrebujem pračku či chladničku, tak som závislá. A kľudne si ho natriem na bielo a aj presťahujem - ako ďalší kuchynský elektrospotrebič.
P.s. Jediné, čo som získala vďaka zbavovaniu sa počítačovej závislosti v čase, keď som ho nemala, bola poriadna nádcha a naučenie sa niekoľko nových nadávok vrámci vrelých ľudských kontaktov.
Tak to radšej tú sociálnu izoláciu, nie?
Haaapčí!
