Som matka rodiny, kto je menej?

Autor: Zuzana Šubová | 1.5.2016 o 18:25 | (upravené 2.5.2016 o 10:47) Karma článku: 12,88 | Prečítané:  7596x

Budúcu nedeľu je deň matiek. Decká vo veku predškolskom a školskom nám vyrobia v družine nejaké srdiečko s básničkou a k tomu bude v štvrtok alebo v piatok besiedka. Objavný a originálny začiatok, čo...

Keď som bola decko ja, Deň matiek sa za socíku ako spiatočnícky  neoslavoval. Oslavovali sme Medzinárodný deň žien. Mal taký latentne bojový nádych, rozprávali sme si o sufražetkách a ich boji za volebné právo, o štrajkoch pracujúcich žien za normálnejší ako 12 hodinový pracovný čas, o zrovnoprávnených ženách, ktoré "dnes" (teda vtedy) pracujú aj v tzv. mužských zamestnaniach. Vtedy som sa náramne rada vytiahla práve svojou mamou, ktorá roky robila terénnu geologičku a stavala priehrady a bola prenáramne emancipovaná.  Patrila do generácie, ktorá vyrástla po vojne chtiac či nechtiac postihnutá budovaním socializmu a zaraďovaním žien do zamestnania "spoločne s mužmi" (sic), zažila éru traktoristiek, kombajnérok či žeriavničiek, fárala do černouhoľnej bane a vždy, keď platila pokutu za prekročenú rýchlosť, pýtala sa policajta, či by tú pokutu dal aj chlapovi. Mamino presvedčenie, že žena dokáže všetko, čo muž, som akosi nasala s materinským mliekom - neexistujú "mužské" a "ženské" práce, žena dokáže predsa nielen vymeniť žiarovku či vystierkovať stenu, ale aj operovať srdce alebo programovať. 

Lenže v mojej hlave sa to poskladalo inak. Žena totiž dokáže niečo, čo nedokáže muž. Vynosí, porodí a vychová dieťa...a to sa mi zdalo a dodnes zdá oveľa zaujímavejšie. Keď som mala asi 14 rokov, sníval sa mi sen. Šla som po ulici u nás v susedstve a sprevádzali ma dvaja muži. Ako bodyguardi - a boli to moji synovia. Nie nesnívala som o tom, že budem miss world, vyspím sa s Bartoškom, zabezpečím svetový mier a vynájdem liek na nádchu. Snívala som o svojich deťoch. 

Dospela som, vyštudovala, pracovala, hnala sa vpred. A potom som dostala možnosť sa zastaviť. Dali mi ju moje deti. Práve tí boduguardi, čo som o nich mala sen a ešte jedna víla či škriatok. Priorita bola tu. Zastavenie sa. Tých pár povinností, čo mi pribudlo bolo nič proti času, ktorý zastal nad kolískou. Žiadna úspešná prednáška, žiadny článok v karentovanom časopise, žiadna pochvala od šéfa nie je viac ako mať čas fúkať do púpav, variť kašičku s myšičkou (myšičkami), na trh ísť ako na výlet, objavovať nové svety, slimačím tempom vykráčať na Ďumbier, sedieť na strome a rozprávať sa s ním. Vrátiť sa do vlastného detstva. Písať báseň života o deťoch a s deťmi. 

Krátku. Prikrátku. Každá dovolenka raz skončí - aj tá materská. A zas je tu možnosť zachrániť Stredozem, karierne rásť, rozvíjať svoje ideály a osobnosť, strhať si tričko v šlapacom koliesku od pondelka do piatku soboty, nedele a sviatky vrátane. Prednášať, publikovať, liečiť, makaaaať. Najbližšie sa zastavím kedy? Moje deti ma už nepotrebujú? 
Možno nepotrebujú - ale chcú. A nielen ako banku, šoféra a dodávateľa. Chcú ma ako mamu, ktorá si s nimi má čas zaspievať, urobiť si výpravu do Siedmych kráľovstiev a večer dať ťažkú politickú debatu. Chcú matku a nie karierne dokonalú strhanú trosku, ktorá bude karierne rásť až do 65ky...a potom sa možno bude môcť znova zastaviť, ale už nebude pre koho. Lebo veď deti budú karierne a osobnostne rásť a nebudú mať ani čas...a ani záujem, veď načo je nepracujúca babka. Iba na oštaru, že jej musia zarábať na jej dôchodok. 

Naozaj je tak otrasné zastaviť sa na rok-dva pri vlastných deťoch? Na ako dlho ich máme požičané? Nikoho neprekvapuje, že si chcem užiť chvíle s milencom, tak prečo je také čudné užiť si tie chvíle s vlastným dieťaťom?
Teším sa, že som stihla mať deti ešte v čase, keď nebolo dieťa trendovou súčasťou firmy, obchodu, či kokpitu lietadla. Keď som dostala možnosť nejaký čas karierne nerásť a nemusela som ich vláčiť so sebou do práce, aby som ukázala, že nepatrím do kategórie odpadu, čo pošlapáva ženské priority a to makať, makať a makať, lebo....(vlastne ja neviem prečo, či je to o peniazoch alebo iba vlastnom dobrom pocite). 
Nejak sa zmierujem s tým, že sa proste v tomto storočí citim ako lietadlo medzi bláznami a patrím do toho predchádzajúceho, zmierujem sa s kameňovaním "lenivých slepíc", čo na materskej si dovolia sedieť doma a hrať sa s vlastným mláďaťom. 
A keď sa mi bude snívať o mojich vnúčatách, tak ich budem vidieť priviazané na svojej dcére či nevestách niekde v kancelárii či v obchoďáku. Lebo to už bude norma. 

A Deň matiek bude ako diskriminačný zakázaný... bude len Den emancipovaných žien. Porozprávam vnúčatám o sufražetkách, štrajku v Chicagu, budovateľkách socializmu a moderných osobnostne rozvinutých karierne genderovo rovných ženách ako kedysi moja mama mne.
Snáď nebudú "iné" a nebudú snívať o dňoch strávených na lúke či v lese so svojimi deťmi...lebo budú na tom konci 21.storočia ešte oveľa nešťastnejšie ako ja na jeho začiatku. 
 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nacionalistický kňaz pomáha šíriť propagandu ĽSNS

Ján Košiar, ktorý otvorene podporuje kotlebovcov, píše pre časopis Zväzu protikomunistického odboja. Magazín platí ministerstvo vnútra.

KOMENTÁRE

Antifašisti ani antikomunisti to nepochopili

Neexistuje sloboda len pre jednu vybranú skupinu.

EKONOMIKA

Volkswagen: Odborári dostali to, čo sme im núkali pred štrajkom

Na jar ponúkal Volkswagen zvýšenie platov o 12 percent.


Už ste čítali?