Zamilovala som si historky z ďalekej krajiny podané tak blízkym spôsobom, že som mala pocit, že mi tu historku rozpráva niekto známy.
Bolo to ako čítať o rodine a iných zvieratách Geralda Durella či spomienky E.L. Doctorowa na svetovú výstavu. A tento rok som sa presvedčila ako vyzerá Izrael a zapáčil sa mi.
Preto ma potešila možnosť Meira Shaleva vidieť aj naživo.
Je naozaj taký dobrý rozprávač historiek ako to vyzerá z jeho kníh.
Ako sám hovorí, má to geneticky dané po prarodičoch pochádzajúcich z východnej Europy, kde sa rodil „pravý“ židovský humor a kultivoval sa v ťažkých životných podmienkach osídľovania Palestíny.
Pár z tých, čo hovoril v Bratislave, stojí za zapamätanie.
Ako malému chlapcovi mu rozprával strýko historku o tom, že ich oslica dokáže lietať a zvykne si ráno zaletieť do Anglicka za kráľom a pri raňajkách s ním riešiť problémy svetového sionizmu.
Keď napísal knihu Modrý vrch, kde opísal jeho široké príbuzenstvo, pozvali ho do rodnej dediny na oslavu. Jeho matka, skúsená zo styku so svojimi príbuznými sa vybrala s ním podľa vlastných slov ako ochranka, pretože to nevidela ako oslavu, ale skôr súdne konanie.
Na oslavu sa dostavil každý z príbuzných s vlastným výtlačkom knihy s hromadou podrobných poznámok a všetci sa doňho pustili, že v knihe nie je – alebo ešte horšie – je napísaná pravda. Len strýko, ktorý mu ako malému rozprával o lietajúcej oslici, sedel ticho skoro do konca, kedy rozhorčene povedal, že historka, ktorú použil v knihe, nie je pravdivá. Meir povedal, že samozrejme nepredpokladal, že to je pravda, ale bol strýkom prerušený, že on mu rozprával, že oslica lietala do Istanbulu a diskutovala so sultánom! Matka v snahe urovnať spor namietla, že v čase, keď sa historka rozprávala, už bolo Turecko republikou a preto oslica nemohla diskutovať so sultánom. Vtedy sa strýko definitívne urazil a vyhlásil, že celá rodina vždy trvala na tom, aby rozprávali dobré historky a ona to nemá čo kaziť dákymi faktami!
Nad Izraelom prelietavajú bociany na ceste z Európy do Afriky. Keď videl kŕdeľ bocianov ako krúži po nebi, pripomenulo mu to zrnká maku, ktoré krúžia v miske s mliekom a chcel toto prirovnanie použiť v knihe. Keď bol malý a jeho mama piekla makový koláč, namáčala mak do mlieka. Väčšina zrn sa potopila na dno misky, ale niektoré ostali na povrchu a tam sa točili...no ako tie bociany na nebi.
Editor si vypočul vysvetlenie a tvrdo poznamenal, že autor ako dobrý chlapček trávil detstvo u mamy v kuchyni, ale postava z knihy, ktorú edituje, určite mladosť v kuchyni nestrávila a prirovnanie tam nepasuje. Meirovi však bolo toto prirovnanie srdcu milé a tak za desať rokov a dve knihy ho znovu použil, v knihe, kde opisuje detstvo chlapca, ktorý vyrástol s mamou, babkou, dvoma starými tetami a sestrou. Bola to úspešná kniha, muži, ktorí takto vyrástli sa s postavou identifikovali do tej miery, že uverili autorori, že aj on tak vyrástol. V rukopise tejto knihy bola editorovou rukou poznámka: Tu je to ok.
A ešte raz lietajúca oslica. V hebrejčine sú dve rôzne slová pre osla a oslicu. Asi preto je to dôležité, lebo Mesiáš raz príde na oslovi...nie oslici.
Bolo toho ešte viac, o záhrade plnej bielych kvetov, o tom, ako knihu najskôr napísať na papiere, tie rozložiť po izbe a až následne prepisovať do počítača, ako si priblížiť postavu, ktorá je tak nesympatická, že sa s ňou ani autor nechce stretávať...bola by som ho počúvala ešte dlhšie.
Keď mi podpisoval knihu, priznala som sa, že som o jeho knihe diskutovala s jedným Palestíncom, ktorý priznal, že „yes, Shalev is good writer“ a dal mi suvenírček zadarmo.
Tiež dobrá historka. A pravdivá.
Toda Meir Shalev.
